1.
Oplakáva Maria Syna premilého, keď ho v mukách
na kríži vidí rozpiateho.
Ruky spína, prelamuje, hlavu kloní, sotva čuje z veľkej bolesti;
slzy oči zalievajú, krásne líca obledajú v hroznej úzkosti.
2.
A keď pozdvihla nahor smutné oči svoje, uzrela tam
zdesená hrozné rany, znoje z tela jeho raneného,
celkom ubičovaného a strýzneného; jej žalosť sa
tu rozmohla, potešovať že nemohla umučeného.
3.
Od celého je sveta v žiali zanechaná, smúti, plače,
narieka Matka zarmútená. Ach, ktože ju, kto poteší,
kto bolesti jej umenší v tomto zármutku? Slnko, mesiac,
hviezdy jasné, aj vy, poľné kvietky krásne, potešte Matku!
4.
Ani slnce na nebi jasnosť nevydáva, mesiac medzi
oblakmi svetla nedostáva; tvrdé skaly sa pukajú,
mŕtvi z hrobov povstávajú a nariekajú. Len jedine
hriešni ľudia majú také tvrdé srdcia, že neľutujú.
5.
Ženy, dcéry sionské, sem sa rýchlo majte a pod krížom zomdletej Matke pomáhajte;
balzamom ju potierajte, podlomenú podpierajte, klesnúť nedajte.
Mariu, hľa, opustenú, žalostivú, zarmútenú, ach, poľutujte!