1.
Keď Ježiša nevinného,
už usmrteného,
dolu s kríža složili,
telo v lono Matky milej,
Matky ušľachtilej,
s veľkým žiaľom vložili;
vidiac rany jeho,
zaplakala,
v žiali srdca svojho
zavzdychala.
2.
Ach, môj Synu, môj Ježišu,
poklad verných duší,
ach, čo ťa tak strýznili,
ach, ako ťa, nevinného,
Spasiteľa svojho,
prehrozne usmrtili!
Nemožno posúdiť
tú ukrutnosť,
ktorú si podstúpil
pre ľudskú zlosť.
3.
Krása nebies prespanilá
umučená bola
v prevznešenej podobe;
oči jasné, dobrotivé,
smrťou zatvorené,
zažialily obidve;
zmučená, ach, celá
tá krásna tvár,
čo sa krajšie skvela
jak slnka žiar.
4.
Ruky, nohy mal zranené,
prebodnuté klinmi,
Mať ich myje slzami;
ľúba telo v žiali, v bôli,
ktoré kruto boli
usmrtili mukami.
Človeče, pre teba
toľko tých rán,
aby ťa do neba
priviedol Pán!
5.
Plačte so mnou, vy anjeli,
pre smrť Spasiteľa
pokolenia ľudského;
ľutuj, ľutuj, hriešna duša,
tvoje hriechy krušia
Pána umučeného;
len ty smrti Pána
si príčina,
každá jeho rana
tvoja vina!